Môj Shinigami
Môj shinigami
„Ryuuichi , čo je ti?“ muž leží na posteli s bielim povlečením, ruky má založené za hlavou a premýšľa.
„Ryuu- chan?“ konečne zaregistruje pohyb vedľa seba.
„Prepáč ,zamyslel som sa.“ Pohladí dievča po líci.
„Deje sa niečo? Nebývaš takýto?“ Ryuuichi si povzdychne:
„Nič len....mám taký pocit ,ako keby sa malo stať niečo zlé.“ Pretočí sa na bok, objíme telo vedľa seba, svoju lásku. Ten pocit ho prenasleduje už vyše týždňa a nie a nie zmiznúť.
„Ššš, to bude v poriadku. Ryuu?“
„Hmm?“ zamrmle už z polospánku.
„Milujem ťa.“ Muž sa pousmeje a nechá sa ukolísať spánkom.
„Keyori?“ rukou hľadá dievča vedľa seba ,ale nie je tam. Znovu mu vyvstane v mysli ten nepríjemný pocit a on prudko vstane.
„Keyori?!“ zhúkne na celý byt.
„Čo je? Čo kričíš, horí či čo?!“ z kuchyne vykukne strapatá fialová hlava s čiernym prelivom. „Si v poriadku.“ Vydýchne , ani si neuvedomil že zadržiaval dych a zosunie sa naspäť na posteľ.
„Nemáš teplotu? Samozrejme , že som v poriadku.“ Priloží mu ruku na čelo a kontroluje , či nemá horúčku.
„Si trochu teplejší, ale to bude tým, že si ešte len vyliezol z pelechu.“ Dá mu bozk na čelo a vracia sa do kuchyne odkiaľ sa šíri vôňa raňajok.
„Ryuuichi, počúvaš ma!?!?“ naštvaný hlas ho preberie z uvažovania. Natsumi , jeho manažérka je nad ním sklonená, ruky má v bok a na tvári výraz , za ktorý by sa nemusel hanbiť ani naštvaný pitbull. Byť spevákom je niekedy ťažké.
„Ten koncert je už pozajtra tak sa daj láskavo dokopy.“ Unavene jej to odkýva a zdvihne sa na odchod. Byť spevákom je ťažké ,ale byť zamilovaný do bubeníčky je ešte ťažšie.
„Keyori!“ zahučí , aby prekričal ryk bubnov. Nepočuje ho ,je zabratá do skúšania a nič iné nevníma, ako obyčajne, pomyslí si spevák nešťastne.
„Keyori!!!“ skúsi to znova no teraz jej vytrhne biciu paličku z ruky pre väčší efekt.
„Á Ryu- chan , ty si už doma?“ veselo sa zazubí. Keyori je bubeníčka opozičnej skupiny. „Mohla by si prestať bolí ma hlava.“ Kývne a povesí sa mu na krk pri čom mu dá vlhkú pusu na líce.
„Natsumi zas vyvádzala?“ Prikývne, čiastočným plazením a chodením sa doštrachá do spálne a zvalí sa na posteľ, potrebuje sa vyspať na ten koncert.
Deň koncertu
Kde je, sľúbila, že príde. Ryuuichi nervózne prechádza po šatni. Ostatný členovia kapely ho nechávajú na pokoji , v tomto stave je lepšie splynúť so stenou a nepútať na seba pozornosť. „Sakra, tak kde je?!“ zúrivo vytáča jej číslo mobilného telefónu. Po niekoľkých zazvoneniach sa ozve zadýchaný hlas.
„Prosím?“
„Kde si? Koncert za chvíľu začína.“
„Za tri minúti som tam. Neboj a Ryuuichi.....milujem ťa.“ Posledné čo bolo počuť bol škripot bŕzd , potom telefón spadol na zem a spojenie sa prerušilo.
„Keyori? Keyori?!“
Prepáč Ryuuichi, asi to na ten koncert nestihnem. Hovorí si v duchu, keď leží na zemi a okolo nej sa zbiehajú ľudia ,aby jej pomohli či sa len prizreli kto mal takú smolu. Medzi nimi sa mihne postava v čiernom plášti. Keyori sa rozšíria zreničky. Spod kapucne svietia červené oči,
„Shi-nig-ami.“ Zašeptá než jej dojdú sily a ona musí zavrieť oči.
„Keyori?!?!“ ostatný poplašený jeho krikom vyskočia na nohy .
„Ryuuichi čo sa deje? Čo je s Keyori?!“
„J-ja neviem.“ Vykokce zmetene. Riku ,gitarista kapely rozrazí dvere do šatne. Predtým si bol zapáliť , aby uvolnil stres , čo sa v ňom hromadil pred koncertom, teraz prudko popadal dych a snažil sa prehovoriť.
„K-keyori , ona ,..... mala nehodu. Zrazilo ju auto,.... už je tam sanitka. Nevyzerá to dobre.“ Oprel sa rukami o kolená a snažil sa nadýchnuť, cigarety nerobili dobre jeho pľúcam a beh ich ešte viac podráždil. Ozvalo sa tupé buchnutie, to Ryuuichimu vypadol mobil z ruky, vzápätí telefón nasledoval aj jeho vlastník. Neveriacky pozeral pred seba a šeptal si stále tie isté slová. Čierne vlasy mu spola zakrývali tvár.
„Ryuuichi! Ryuuichi preber sa musíš ísť na pódium!“ zdvihol neprítomný pohľad na tvár nad sebou. Natsumi bola nad ním sklonená, starostlivý výraz sa k nej nehodil.
„Ako môžem ísť spievať, keď Keyori možno umiera?“ spýtal sa jej ukrivdene.
„Určite by nechcela ,aby si kvôli nej zrušil ten koncert, nemyslíš?“ podala mu ruku, prijal ju a malátne sa postavil.
„Snaž sa tváriť prirodzene. Poviem osvetľovačom , aby na teba príliš nesvietili ,ale aj tak Ryuuichi. Snaž sa nedať na sebe nič poznať.“ Prikývol, no aj tak potom celý koncert zotrvával mysľou pri nej. Pri tej , ktorá teraz bojuje o život a on pri nej nie je. Cítil sa akoby ju zradil. Hneď ako to bolo možné nasadol do auta a uháňal smer nemocnica.
Otvorila oči. To miesto vôbec nepoznávala, ba čo viac nebola si istá či je ešte na zemi alebo medzi živými. Všade naokolo bola len voda, ležala na nej a okolo nej behali malé vlnky, ktoré vznikali pri každom jej pohybe.
„Kde to som?“ slová sa rozľahli v priestore a vracali sa v tisícnásobnej ozvene. Všetko tu bolo také smutne a pusté, nebolo tu nič živé. Žiadne zviera, rastlina len tá voda a nekonečný priestor.
„Si v Čakárni. Aspoň tak tomu hovoria.“ Obrátila sa za hlasom. Stála tam tá postava, ktorú videla naposledy. Čierny plášť slabunko vial , aj keď nefúkal žiadny vietor, červené oči nemilosrdne žiarili a neponechávali žiadne pochybnosti a totožnosti vlastníka.
„Čakárni?“ Shinigami prikývol.
„Tu sa ocitnú tí ,ktorí sú na hranici medzi životom a smrťou.“
„Takže nie som mŕtva?“
„Nie, ešte nie.“ Keyori to nemohla vidieť ,ale mala silný pocit ,že sa Shinigami uškrnul. Podvedome sa otriasla.
„Si v kóme, udržujú ťa pri živote pomocou prístrojov. Od nehody uplynul už týždeň.“ vytreštila oči na postavu v plášti. Týždeň? Ale ako je to možné.
„Jednoducho. Tu čas beží inak ako tam dole.“ Dievča naklonilo hlavu na stranu, on vie čítať myšlienky?
„Viem.“ Trhla sebou, vystrúhala kyslú grimasu, to aby som si dávala pozor.
Týždeň, týždeň už je v kóme a žiadne zmeny. Ryuuichi kráčal nemocnicou, ktorej chodby už poznal spamäti. Vošiel do izby 112 a vymenil zvädnuté kvety vo váze.
„Keyori, vráť sa, vráť sa ku mne.“ Ticho šeptal nehybnému dievčaťu na posteli a držal ju za studenú ruku inokedy tak príjemne teplú.
„Prečo si tu ešte stále so mnou? To nemáš byť pri iných ľuďoch?“ znovu ležala, natiahla ruku do vzduchu akoby sa chcela dotknúť hviezd na nebi. Na oblohe sa začali tvoriť vlnky a obraz hviezdneho neba sa rozmazal. Keyori si povzdychla, nudila sa tu. Nevedela o ničom ,čo sa deje v jej svete a bála sa o Ryuuichiho.
„Nemám nič na práci.“ Odvetil shinigami.
„Shinigami? Ako dlho tu zostanem?“ Stočil na ňu svoje červené oči, chvíľu si ju premeriaval a potom prehovoril:
„ Rada rozhoduje o tom či sa vrátiš do ľudského sveta alebo na onen svet.“
„A to im to toľko trvá?“
„Myslíš si, že si jediná kto čaká na toto rozhodnutie?“ uchechtol sa nad jej naivitou.
„Veď som tu sama, nikto iný tu nie je.“ Neodpovedal, nechal ju nech premýšľa a sám sa ponoril do svojich úvah.
„Chcela by som ho vidieť.“ Ozve sa po nejakom čase Keyori.
„Koho?“
„Ryuuichiho, chýba mi. Chcela by som vedieť ako sa má. Nie je to možné?“ obrátila zrak na Shinigamiho sediaceho na kameni. Ani si nevšimla, že by tam ten kameň predtým bol. „Možné to je .....ale je to zakázané.“ Sledoval ako sa jej v očiach zjavili nadšené iskričky , ktoré vzápätí zmizli, keď dopovedal vetu.
„Prečo? Chcem sa len pozrieť , nie s ním hovoriť.“
„Nesmie sa to, bol by som za to potrestaný ty aj ja ak by na to prišli.“
„Nemuseli by na to prísť.“ Snažila sa ho presvedčiť ,ale Shinigami len pokrútil hlavou a viac sa o tom odmietal baviť.
„Môžem sa niečo spýtať? Nie o tom.“ Povedala rýchlo, keď videla , že sa chystá protestovať. „Ako sa voláš?“ mohla vidieť ako sa červené oči rozšírili úžasom.
„No hovoriť ti Shinigami mi príde trochu čudné. Musíš mať nejaké meno.“ Odvrátil sa od nej, vypadalo to , že premýšľa.
„Už si nespomínam.“ Znelo jej to tak trochu zúfalo.
„No tak ,skús si spomenúť, nemôžeš zabudnúť vlastné meno.“
„Pri mojom veku je to viac než možné.“ Odvrkol podráždene, poškrabal sa na hlave a niečo si mrmlal.
„Nechaj to tak.“ Schúlila sa do klbka, skúšala zaspať ,nešlo jej to. Zistila, že jej zo zúfalstva vytryskli slzy. Snažila sa potlačiť vzlyky ,ale pár jej ich vykĺzlo z úst. Shinigamiho citlivý sluch všetko zachytil. Nečujne sa zdvihol a zmizol kamsi preč. Keyori sa nakoniec podarilo na chvíľu zaspať. Vo sne ju sprevádzal Shinigamiho tichí šepot a Ryuuichiho vystrašený pohľad. Zobudila sa spotená a zmetená.
„Ach Ryuu...“ ostatné zaniklo v ďalšom z mnohých vzlykov. Akási studená dlaň jej stisla rameno. Vystrašene sa otočila na toho narušiteľa.
„Ach ,to si ty.“ Rýchlo utierala slzy do rukávu trička.
„Poď so mnou, niečo ti ukážem.“ Najprv sa čudovala , čo by jej mohol chcieť ukázať ,ale zdvihla sa a poslušne šla za ním. Po chvíli si všimla , že z vody vytŕčajú steblá trávy. Rastliny hustli až si uvedomila, že ide po pevnej zemi a nie po vode. Zelená tráva bola mäkká a svieža, naokolo boli stromy a kríky. No všade bolo ticho, žiadny živý tvor nesídlil v tomto malom kúsku raja. Zaujato sa obzerala naokolo a preto narazila do chrbta, ktorý sa zrazu pred ňou objavil.
„Prepáč.“ Povedala rozpačito. Shinigami to prešiel mlčaním, ukázal rukou kamsi pred seba. Keyori nakukla ponad jeho plece. Bolo tam malé jazierko. Nechápavo sa pozrela naspäť na postavu pred sebou.
„Vďaka tomu jazierku sa môžeš pozrieť do svojho sveta. Stačí pomyslieť na osobu, ktorú chceš vidieť a mala by sa tam zjaviť.“ Omámene pristúpila k brehu malého jazierka. Kľakla si tak, aby doň nespadla a začala si v mysli predstavovať Ryuuichiho tvár. Voda v jazierku sa sčerila , vlnky sa rozbehli po jeho obvodu, a keď sa upokojili na hladine sa vytvoril obraz nemocničnej izby. Ryuuichi v nej sedel na posteli a v rukách držal niečiu dlaň. Keyori sa viac naklonila nad hladinu, v tej osobe spoznala seba ,ale len veľmi ťažko. Tvár mala príšerne bledú až smrteľne a na ústach dýchaciu masku. Prístroje pípaním potvrdzovali, že je ešte nažive.
„Ryuu.“ Dotkla sa hladiny vody a obraz sa rozplynul. Trochu vyplašene cúvla. Tvár sa jej rozjasnila šťastím, mohla vidieť Ryuuichiho. Obrátila sa , aby Shinigamimu poďakovala. Zostala stuhnuto sedieť, oči vytreštené a ústa otvorené dokorán. Medzitým, čo sa dívala na svojho milého si Shinigami zložil kapucňu. Čierne vlasy spadali ako vodopád dolu po jeho chrbte až k pasu. Oči vždy červené teraz mali už len jemný nádych karmínovej , inak boli tmavo modré. Pokožka snehovo biela a tak jemná, že by sa jej jeden bál dotknúť , aby ju nepoškodil. Keyori nasucho preglgla, tak takto vyzerá smrť, blesklo jej hlavou. Shninigami sa usmial, oči však zostali ľadovo chladné.
„Už som si spomenul.“ Najprv nechápala o čom hovorí, zatrepala hlavou , aby sa zbavila hmlistého oparu, ktorý sa jej v nej usadil.
„Volám sa Kazumi.“
„A- aha.“ Zakoktala sa. Jeho krása jej vyrážala dych. Žeby preto nosil tú kapucňu? Kazumi sa znovu pousmial nad jej myšlienkami.
„Môžeš tu zostať ako dlho chceš.“ Prekvapene zamrkala.
„Ako?“
„Rada na to nepríde , nemaj strach. Postaral som sa o to.“ Kývla ako, že chápe, no ešte niečo jej vŕtalo v hlave.
„Prečo to pre mňa robíš?“
„Neviem, možno sa jednoducho nudím.“ S tými slovami odišiel. Keyori si sadla naspäť k jazierku a pozorovala jeho hladinu.
„Tri mesiace. Ryuuichi takto to ďalej nejde. Odvolávaš všetky koncerty, rozhovory, všetky skúšky. O čo sa pokúšaš?“ Natsumi toho mala dosť, Ryuuichiho apatia už dožierala každého , nie len ju.
„O nič.“ Odvetil jej sucho a ďalej sa venoval poháru s ginom. Naštvane mu ho vytrhla z ruky. „Pozri ,čo sa z teba stalo! To si myslíš, že by s tým Keyori súhlasila, aby si sa takto užieral?! Keby tu bola riadne by ti vynadala!“
„Ale ona tu nie je. A stačí, že mi nadávaš ty.“ Uťal jej monológ. Hodila po ňom ešte jednu vražednú grimasu a s tresknutím dverí odišla. Ryuuichi si vydýchol, konečne bola tá fúria preč. Vedel , že mala pravdu ,ale on nedokázal nič robiť. Bez nej, všetko sa zdalo také prázdne, zbytočné. Bože , toľko ju miloval a oni mu ju vzali. Nalial si bohato ginu a kopol to do seba na ex.
„Má pravdu, počkaj , keď sa vrátim jak to schytáš za ten alkohol.“ Kazumi sa uchechtol, objavil sa tam už chvíľu predtým aKeyori si ho však nevšímala.
„Čo sa smeješ, nemá , čo piť, keď sa chce zabiť nech sa zastrelí, je to rýchlejšie a nie nech umiera na zlyhanie pečene!“ vyprskla smerom k nemu.
„Otázne je či sa vôbec vrátiš.“ Spľasla ako mydlová bublina, hnev vyprchal a zostala len ťažoba.
„Ty tiež vieš byť optimista.“ Skleslo si sadla na trávu.
Čas plynul ďalej, až sa prehupol do nového mesiaca, Keyori stále pozorovala vodu v jazierku a bola čím ďalej skľúčenejšia. Ryuuichi už za ňou do nemocnice nechodil každý deň ,tak ako predtým. Upadal do depresií ,ktoré sa snažil vyliečiť alkoholom. Keyori ničil ten pohľad a Kazumi si uvedomoval, že už dlho mu na nej záleží viac než by malo. Začínalo to byť preňho nebezpečné. Každým dňom, každou hodinou Keyori upadala na duchu a jemu ten pohľad prinášal zármutok.
Ležala pri brehu jazierka, hlavu podloženú rukou a druhou čerila hladinu vody. Stala sa z toho rutina, občas sa pozrela ako sa majú veci v jej svete, potom prišiel Kazumi. Chvíľu sa rozprávali( skôr handrkovali) alebo len tak v tichosti načúvali dychu toho druhého. Dnes sa však kolobeh narušil.
„Mal tu už byť. Vždy chodí o tomto čase.“ Čas sa tu dal určiť len podľa oblohy, ako tmavla alebo sa rozjasňovala. Zdvihla sa do sedu, otáčala hlavu naokolo či ho nezbadá niekde sedieť a ticho sa na ňu usmievať. Postupom času si všimla , že jeho pohľad mäkne , ľad v jeho očiach sa roztápal a nahradilo ho niečo iné. Niečo tak dobre známe len v iných očiach, orámovaných kratšími čiernymi vlasmi a lišiackym úsmevom. Nechápala ho , Kazumi bol zväčša ticho, len málokedy povedal viac než strohé odpovede na jej otázky ,preto nemohla vedieť ,čo si myslí. Vždy sa na ňu díval tak tajomne a trochu pobavene, no teraz tu nebol. Kam sa mohol vypariť? Žalúdok jej začala zvierať obruč paniky. Prišli na to? Potrestali Kazumiho a potrestajú teraz aj mňa? Nekľudne sa postavila,
„Kazumi!“ volala jeho meno, zbytočne ,nikto sa neozval. Neobjavil sa ani potom , čo už prišla o hlas. Kazumi, kde si?
Ryuuichi sa rozhodol, že sa pôjde pozrieť ako sa darí Keyori. V nemocnici ho pozdravila sestrička na recepcii a odkázala mu, že má ísť za Keyoriním doktorom.
„Chcete ju odpojiť?!“ neveriacky pozeral na doktorovu kľudnú tvár.
„Áno, bude to najlepšie riešenie. Takto len trpí...“
„To nemôžete, ona sa preberie!!“
„Ryuuichi-san , ona sa už nepreberie. Život v nej udržujú len prístroje.“ Držal Ryuuichiho za ramená , aby sa mu nemohol vyšmyknúť.
„Ale...“
„Bude to to najlepšie. Odpojíme ju ešte dnes.“ Spevákovi poklesla hlava, doteraz tu bola nádej. Tá malá iskrička, ktorá predstavovala jedinú nádej, že všetko bude zase raz tak ako predtým. Tak tá práve teraz zhasla pod prívalom doktorových slov.
„Môžem sa s ňou rozlúčiť?“
„Iste.“ Doktor pustil Ryuuichiho ramená a otvoril mu dvere do izby. Keď sa za ním dvere zavreli prikročil Ryuuichi k posteli a nekontrolovateľne sa rozvzlykal.
„Keyori?!“ prudko sa otočila za hlasom.
„Keyori!“
„Čo je?“ sotva ju bolo počuť, Kazumi sa nad tým chvíľu pozastavil ,ale hneď na to si uvedomil prečo prišiel.
„Chcú ťa odpojiť?!“
„ČO?“ vyskočila na rovné nohy.
„Chcú ťa odpojiť z prístrojov.“ Sklopila pohľad akoby premýšľala.
„Keyori?“ cítila strach v tej otázke, udivene sa pozrela shinigamimu do očí. Nikdy predtým tam nevidela toľko citu ako teraz. Strach, hnev, zúfalstvo, láska, všetko sa miešalo dokopy až sa jej z toho zatočila hlava. Musel ju chytiť , aby nespadla. Privinul si ju do náručia, cítila ako si ju tisne ku svojmu chladnému telu.
„Keyori, ja.....ja , môžem ti pomôcť vrátiť sa naspäť. Ale ....“ odtiahla sa , aby sa mu mohla pozrieť do tváre. Vyzeral neisto.
„Ale?“ nabádala ho k reči, nikdy predtým nevidela, že by stratil reč.
„Chceš sa tam naozaj vrátiť?“ pozrel dolu na ňu. Rozhodne prikývla. Z úst sa mu vydral vzdych a pevnejšie ju zovrel v náručí.
„Musím....musím ťa pobozkať.“
„Eh?“ vyhŕkla a vzápätí očervenela.
„Prečo?“ povedala trochu viac hystericky než chcela, Kazumimu sa v očiach mihla bolesť. Skusla si spodnú peru a zahľadela sa kamsi dolu.
„Shinigamiho kosa berie život , to vieš ,nie?“ strnulo kývla.
„No a shinigamiho bozk ho vracia.“
„Nevymýšľaš si, že nie?“ Tvár sa mu skrivila zlosťou,
„ čo si o mne myslíš?!“ červeň sa jej znovu vrátila do tváre.
„Nie sme také monštrá ,ako si väčšina ľudí predstavuje.“
„Vás je viacej?“
„Neodbiehaj od témy.“ Upozornil ju s očami varovne privretými. Povzdychla si, odhodlane zdvihla hlavu a zadívala sa mu do očí. Kazumiho pohľad zmäkol ,pousmial sa.
„Neprídu na to?“
„Neboj sa, keď tak potrestajú mňa a nie teba.“
„Ale...“ nedovolil jej pokračovať, sklonil sa k jej ústam a nežne ich pobozkal. To bolo posledné, čo ešte vnímala. Potom už bola len bezodná temnota a pocit krivdy, ktorý ju nevedela prečo zasiahol.
Ryuuichi sa zložil sa stoličku vedľa postele, hlavu položil na jej okraj a uchopil do ruky studenú dlaň dievčaťa na posteli. Vyčerpaním predchádzajúcich dní a smútkom zaspal.
Najprv vnímala len tmu, tmu všade okolo seba. Potom si uvedomila, že má zrejme zavreté oči. Skúsila ich teda otvoriť, biela nemocničná izba, prístroje, nočný stolík s džbánom vody a skleným pohárom ,a ešte niečo. Chlapec, nie ,už muž spiaci na kraji postele. Zložila si dýchaciu masku z úst a opatrne sa posadila. Prístroje svoj nesúhlas vyjadrovali besným pípaním. Prizrela sa tomu mužovi, začínala rozpoznávať jeho rysy. Ryuu, veď to je môj Ryuu. Položila ruku na jeho hlavu. Muž sa zamrvil a otvoril oči, rozospato pozeral na sediace dievča. Keď pochopil na koho sa díva, otvoril prekvapením ústa a vrhol sa na ňu. Silno ju objal, z očí ešte červených od minulého plaču sa mu znova pustili slzy.
„Ryuu.“ pošepla mu do ucha. Prudko sa otvorili dvere, zadýchaný doktor spolu zo sestrou zostali nemo stáť. Keyori na nich zvedavo pozrela.
„T-to nie je možné. Bolo nemožné , aby sa prebrala.“ Koktal ohromený lekár.
„Musel sa stať zázrak.“ Vyhŕkla šokovaná sestra.
„Ako to? Ako to, že si sa zobudila ,už som nedúfal.“ Pozrel na ňu so slzami Ryuuichi. Dala mu bozk na čelo a potom jeden malý na pery,
„to je tajomstvo.“
O dva mesiace neskôr
„Ryuuichi pohni si, prídeme neskoro!“ kričala otočená dozadu a pri tom bežala. Bolo teda logické , že sa z niekým zrazila.
„Ach..... K-kazumi?“ vyhekla po tom čo sa pozrela do koho narazila.
„Ahoj.“ Usmial sa na vyjavenú Keyori.
„A-ko?“
„to, že som v ľudskom svete? Povedzme , že to mám za trest.“
„E....“ nevedela čo na to povedať.
„Keyori? Kto to je?!“ Ryuuichi ich dobehol ,okamžite si začal nepriateľsky premeriavať Kazumiho a pritom ochranársky objal Keyori.
„Ach, on no, ...“pozrela sa Kazumimu do očí a veselo sa zaškerila.
„Je to môj Shinigami.“